Bez názvu: Ťažké ráno II

Pokračovanie náčrtu príbehu publikovaného cca 2 týždne dozadu.

Od momentu, ako som zavrel jej dvere, do bodu, kedy som otvoril tie vchodové, som mal asi len sedemnásťkrát nutkanie sa otočiť a vrátiť. Prosiť o odpustenie. Poslať ju ešte raz niekam. Požiadať o ruku. Vykopnúť dvere a znásilniť ju. Niekde v tom bode som sa zhnusil sám sebe. A prestal počítať.

Cestou na zastávku MHD som mimovoľne vytiahol mobil a zisťoval, kedy mi ide najbližší spoj. Niežeby na tom záležalo, do práce prídem neskoro tak či tak. Bola to proste jedna z tých pseudopraktických vecí, ktoré môžete robiť so svojim smartphonom. A viete, čo je ešte na smartphonoch super?

„Kurva!“, zahrešil som pri pohľade na animáciu vypínania telefónu. „Kurva“, dodal som pri pohľade na odcházajúci autobus, ktorý by som rozhodne nezmeškal, keby som celú cestu nečumel ako kretén do mobilu.

Po rokoch spolupráce sa Marek mojim neskorým príchodom nečuduje a ja sa tiež nečudujem, že sa nečuduje. V kancli v to pondelkové ráno sedel vo svojej obvyklej póze – v ušiach slúchadlá so starostlivo namiešaným playlistom klasickej hudby, po ľavej ruke starostlivo pripravený himalájsky čaj, starostlivo ťukajúc – slovo za slovom –  copy pre web aktuálneho klienta . Keď som frustrovane hodil batoh o zem, čaj skoro skončil na koberci.

„Ježiš… tu si.“

Asi som ho vyľakal.

„Sorry, nechcel som…“

„Volal som ti,“ uprene sa na mňa zadíval, otočiac sa na stoličke ku mne.

„Baterka,“ mával som na ospravedlnenie tým malým škaredým zradcom. Marek sa tváril akosi smutne. Zvážnel som tiež. „Nehovor mi, že Racek chce zase zmeniť celý koncept dva dni pred deadlinom. Ja sa mu  asi fakt pôjdem vysrať na rohožku. Alebo lepšie, pôjdem do ZOO a zoženiem tam poriadne veľké slonie h…“

„Daniel,“ prerušil ma. Niečo v jeho hlase ma primälo sklapnúť a prerušiť môj fekálne-pomstychtivý monológ. Bože, čo je to dnes so mnou?

„Tak o čo šlo?“

„Volala mi tvoja teta,“ vysvetľoval. „Tiež sa ti nemohla dovolať.“

Nabral som dojem, že toto nebude o našom najnovšom najmilšom klientovi z pekla.

„Tvoj otec včera zomrel.“

///

Asi sedemnásťročný chlapec sedí za stolom vo svojej detskej izbe. Pred sebou má skicár a kreslí o dušu spasenú. Kreslí, lebo to miluje, a keď bude veľký, bude z neho grafický dizajnér. Zrazu sa otvárajú dvere a vysmiata mama mu nesie čerstvú, teplú, neskutočne voňavú buchtu…

Ha! To by bola idylka!

V skutočnosti je asi jedna hodina v noci a sedemnásťročný fagan sa práve vracia domov z prvej veľkej letnej party s kamošmi. Je ožratý ako delo, kľučkuje po chodníku s eleganciou slona na korčuliach a vymýšľa si kreatívne výhovorky, ktoré doma po návrate odvážne použije v zúfalej snahe o vysvetlenie svojho stavu. Potom si uvedomí, že nie je komu ich povedať…

Napriek nepriazni osudu (a pol litra tuzemáku) chlapec odbočil do správnej ulice, kde pred dverami tretieho domu našiel ležať svojho namol opitého otca.

Z pier sa mu vydral šťavnatý vulgarizmus a odrazu sa cítil načisto triezvy – čo ho naštvalo asi viac, než obraz pred ním. Zohol sa k ležiacej postave. Muž smrdel po cigaretách – ale nie po zvratkoch a chcankách. A to bolo dobré.

„Oco,“ začal s ním mykať. „Oco, vstávaj. Pôjdeme domov. Oco!“

Chvíľu to trvalo, ale spod kapuce mikiny sa ozvalo hundranie.

„Danko?“ chlap zakašľal. „Danko, erh, to si ty… zabudol som si… nó, kľúče. Som si zabudol. Ja,…“

„Mám svoje.“

Otec vážil dobrých sto kíl, ale sedemnásťročnému Danielovi sa akosi podarilo dostať ho na nohy, prevliecť cez dvere a hodiť v obývačke na gauč. Zakryl ho dekou a následne v kuchyni vypil 2 pollitry vody. Naplnil ešte jeden a priniesol ho zničenému mužovi. Ktorý neležal, ale sedel.

„Ja som ju zabil,“ povedal vážne. Díval sa do obývačkovej steny. „Ja za to môžem. Zabil som ju.“

„Otec, prestaň.“ odvetil chlapec. Tvrdo, na svoj vek. „Fakt.“

Opitý muž si bez slova vzal od svojho syna trasúcimi sa rukami plný pohár vody. Pil hltavo, dychtivo. Daniel vzal prázdny pohár a otočil sa, že pôjde pre ďalší. Muž sa mu pri tom zadíval do očí a chytil ho za ruku.

„Už nikdy nebudem piť,“ povedal potichu. „Počuješ?“

Daniel to počul. A samého ho prekvapilo, že mu je vlastne jedno, či otec svoje slová dodrží, alebo nie.

„Už nikdy nebudem piť.

///

A ten môj starý to fakt dal. Keď nad tým dnes uvažujem, tak to bolo asi hlavne spôsobené dvoma vecami – tomu, že moju mamu fakt ľúbil a zároveň tomu, že si jej stav po tej nehode skutočne celý ten čas kládol za vinu. A teda, možno ešte kvôli tomu, že fakt ľúbil i mňa.

Ja som sa s ním stotožňoval v oboch veciach a preto som ho nenávidel. A to, čo nevypil on, som sa rozhodol pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti vykompenzovať sám. Zvyšné dva roky strednej školy boli pre mňa jednou veľkou party a nebyť jedného zásadného momentu, tak by som zrejme v dvadsiatke umrel na cirhózu pečene. Alebo niečo horšie.

Ale ja som spoznal ju a ona všetko zmenila. Tvoj otec včera zomrel. Stačí jedna veta, a človeku preletí hlavou milión vecí, záchranou opitého, psychicky zrúteného otca počnúc a tvojou najväčšou životnou neopätovanou láskou (s ktorou si sa práve konečne vyspal, na to nezabudni, frajer!) končiac.

Neprítomne som si sadol a díval som sa nevedno kam. Chcel som niečo povedať. Zároveň som vôbec nič hovoriť nechcel. Na moju nevypovedanú otázku Marek odpovedal zakrátko sám.

„Infarkt,“ povedal potichu. „Doma. Nemal mu kto pomôcť.“

Neprítomne som prikývol. Chvíľu to trvalo, kým mi to došlo.

„Ježiši… a čo mama?“

Marek si unavene prehrabol vlasy čelo. Krátko sa ošíval, než mi to povedal, ale vedel, že by som to z neho aj tak vytiahol.

„Bola pri tom,“ povedal nakoniec. „Nemohla nič urobiť.“

Jasné, že nemohla. Možnosti nemého kvadruplegika sú obmedzené, čo sa týka prvej pomoci. Oni sú teda obmedzené i obecne. Takže to všetko videla a mohla prinajlepšom frustrovane chrčať. Ó Bože, a to mi babka denne vykladala, aký si strašný sympaťák.

„Zavolaj Rackovi, že posúvame deadline,“ prehovoril som napokon po ďalšej chvíli obojstranného mlčania. „Idem domov.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *