EQ – časť I.

Prvých pár sekúnd som skenoval očami bar a vyhodnocoval situáciu. Po chvíli som ju zbadal. Môj dnešný cieľ – sympatická, dlhovlasá bloncka. Jackpot, kámo! Za posledné mesiace sa mi blondíny akosi vyhýbali, ale vesmírna rovnováha zrejme predsa len existuje, pretože osud mi do rúk prihral túto rozkošnú kočku.

Sedela sama pri bare, pred sebou mala nedopitý pohár vína. Tipol by som, že sa ho za poslednú polhodinu nedotkla.

Z jukeboxu sa začal valiť hlas Micka Jaggera a partia v poslednom stole vľavo tento fakt prijala s živým jasotom. Uškrnul som sa, rozstrapatil si vlasy, povolil kravatu, nahodil ten najfrustrovanejší a najdeprimovanejší výraz z môjho repertoára a zamieril som rovno k baru.

Zásada číslo jedna. Nikdy si nesadaj hneď vedľa.

Nechal som medzi nami jedno prázdne miesto. Bar bol až na nás dvoch prázdny, takže si medzi nás aj tak nikto nesadne. Jedine, že by to bol totálny kretén, a to mi vlastne hrá do kariet.

„Pivo,“ odvetil som na barmanovu obligátnu otázku, „a pridaj k tomu rovno jednu whiskey.“

Ona ma ignorovala. Vyzerala totálne stratene. Perfektné.

Tom je rokmi zvyknutý na moju taktiku a predstierať, že ma nepozná, už považuje za súčasť svojej barmanskej expertízy. Ide mu to tak skvele, že mi pravidelne namiesto obľúbeného Edelweissu podáva akúsi miestnu brečku.

„Dík,“ odvetil som, keď vedľa piva pristála i whiskey. Prisahal by som, že na mňa Tom nenápadne žmurkol.

Napil som sa a zhodnotil, že to až taká katastrofa dnes nie je. Prvý dúšok je vždy poriadny – využívam ten čas na to, aby som nadviazal Spojenie. Trvá to vždy len pár sekúnd a v očiach náhodného pozorovateľa pri tom vyzerám ako obyčajný chlapík, ktorí si po náročnom dni dopraje obľúbené pivo.

Na duševne ubitých ľuďoch je perfektné to, že ich štít je komplet v zadku. Žiadne vykopávanie dverí, stačí do nich jemne žduchnúť a som tam.

Cítim smútok. Sakra silný smútok. K tomu stopy po hneve, až agresii. Vyprchali pred nejakou dobou, ale zrovna po týchto dvoch pocitoch ostane v človeku zreteľná, pulzujúca bolesť. Zvláštne, ale väčšina ľudí to tak má. Prázdnota, skľúčenosť. Strach. Pátram dalej a nachádzam zradu a… žiarlivosť. Perfektný materiál.

Samozrejme, pocity sú len kúsok skladačky, hoci keď brutálne zásadný kúsok. Za tie roky som sa naučil byť všímavý. Všímam si snubný prsteň na ruke. Jej oblečenie i kabelka sú drahé, ale dnes pije len lacnú vodku. Jej dlane sú prepletené a nežne sa navzájom hladia, ako keby im chýbal tento dotyk od niekoho iného.

Prvú whiskey som do seba kopol. Nie je to správny spôsob ako piť tak kurevsky dobré pitie, ale zistil som, že zosypaní ľudia sa s vami nedajú do reči pri bare, pokiaľ nevyzeráte ako rovnaká troska. Samozrejme, ja to mám trochu jednoduchšie.

Prenikol som o kúsok hlbšie a do očí mi vbehli slzy. Nie je to neobvyklé. Je mi jasné, že ho milovala a to, čo prežíva, by zložilo aj podstatne necitlivejších ľudí, než som ja. Hlava mi padla do dlaní a na chvíľu som sa celkom solídne rozklepal.

„Hoď mi rovno ešte jednu,“ hlesol som na Toma zlomeným hlasom. Zrazu som sa cítil na umretie. Perfektné. Konečne si ma všimla. Len letmý, krátky pohľad. Naše oči sa stretli. Rýchlo som sklopil zrak. Neprišiel som sem predsa kvôli ženským – prišiel som sem na ne zabudnúť. Moje srdce je rozlámané na miliardu kúskov, presne ako to jej. Potrebujem, aby v to uverila.

Napil som sa – druhá už ale nešla na ex. S pohárom pri ústach som sa zastavil a pozrel na ňu. Vycítila to a naše pohľad sa skrížili po druhýkrát. Pobavene som odfrkol a ona spýtavo zdvihla obočie.

„Nič, len…“ unavene som si pravou rukou poškrabal čelo. „Chvíľu sa mi zdalo, že sa dívam sám na seba. A teda, nič v zlom, ale nepáčilo sa mi, čo vidím.“

Kľúčový moment a zásada číslo dve. Žiadna superhustá baliaca hláška – naopak, povedz totálnu kravinu. Je to rizikové, ale účinnejšie, než prvý plán. A v takýchto prípadoch to zaberá skoro vždy.

Zatvárila sa znechutene a odvrátila sa. Ja som sa ešte chvíľu priblbo usmieval. Potom, ako keby mi to odrazu došlo, mi úsmev na tvári nahradil rozpačitý, bezmocný výraz.

„Ježiš… to bola fakt debilná veta, sorry…“

„Nič sa nestalo.“

„…mám fakt strašný, úplne dementný deň a…

„V poriadku.“

Chvíľa ticha. Mick tiež zmĺkol. Partia pri stole v rohu sa dohaduje, čo si pustia ďalšie a hrabú sa po vreckách, komu ešte ostali drobné.

„Hej… niežeby mi o niečo šlo, fakt nie… ale pozývam ťa. Bol to fakt trápny úvod. Čo piješ?“

Vrhla na mňa krátky pohľad začervenanými očami, ktoré by inak boli skutočne podmanivé.

„Nie, to fakt netreba,…“

Dvihol som v defenzíve ruky.

„Nemusíš mi za celý večer povedať ani slovo, ak nechceš, ok? Aj tak by so mnou asi nebola reč…“

Zdalo sa, že to zvažuje.

„Dobre teda. Dám si to isté.“

„Whiskey?“

Prikývla. Zavolal som Toma a po chvíli sme popíjali obaja.

„Tak na posrané životy,“ podvihol som pohár. Neťukli sme si. Ale prebehol ďalší významný očný kontakt a ja som cítil, že som na dobrej ceste. Teoreticky už by som mohol vyslať niečo späť, ale zhodnotil som, že je na to priskoro. Mohla by sa stiahnuť.

Namiesto toho som mlčal a čakal. Trvalo to pár minút, až sa napokon ozvala ona.

„Tak čo sa dnes stalo tebe?“

Párkrát som naprázdno otvoril ústa, ako keby som nevedel, kde začať. Potom som prehovoril.

„Dnes to boli 2 roky,“ začal som. „Romantická večera, prechádzka v parku okolo jazera, kŕmili sme kačice zbytokom toho jej posraného bezlepkového chleba…“

Mal som jej pozornosť.

„…a ona zrazu hovorí – David, ja už ďalej nemôžem.“

Napil som sa, tentokrát piva.

„Nemôžem byť s tebou,“ zopakoval som a zadíval sa na moju uplakanú blondínu. „Len tá jedna veta a hotovo. Prásk. Dve minúty som sa ani len nezmohol na slovo. Potom som sa jej opýtal, či má ešte chleba.“

Vydala zo seba zvuk, ktorý by azda mohol byť priduseným smiechom. Výborne. Nemôžem si vymýšľať príbehy príliš podobné svojim…cieľom. Bolo by to podozrivé. Ale tento, zdá sa, funguje perfektne.

„Tak to sme dnes dostali košom dvaja,“ potvrdila moju teóriu. Ako keby som to potreboval, ha!

„Priateľ? Boli ste spolu dlho?“, spýtal som sa, hoci som tušil pravdepodobnú odpoveď. Mimovoľne jej padol zrak na snubný prsteň.

„Moment,…“ zháčil som sa a sledoval jej pohľad. „Takže snú…do riti, to je svinstvo.“

„Zbuchol svoju sekretárku,“ vysvetľovala, slzy opäť na krajíčku. „Miluje ju. Chcú si to nechať.“

„To je zlé,“ krútil som hlavou a nervózne sa hrabal vo vlasoch, „Kurva, to je fakt zlé… mrzí ma to.“

„To nič,“ odvetila, vyťahujúc z kabelky vreckovku. Utrela si slzy a vysmrkala sa.

„Ďalšie kolo?“, spýtal som sa. Prikývla. Stále som sa cítil utopený v sračkách, keďže som bol na ňu dokonale napojený, ale niekde hlboko pod vrstvou mojej emociálnej masky som zaplesal. Som v hre!

O pár hodín a niekoľko whiskey neskôr sme neistým krokom, ale o to pevnejšie sa vzájomne podopierajúc, vykročili z baru smerom do jej bytu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *