Sivé dni

Zvláštny, pokrivený kríž na stene. V istom zmysle bol akousi symbolikou. V inom zmysle nebol ničím. V reáli bol stopou po sťahovaní, počas ktorého ním s kamošmi odreli stenu rohom skrine. Čakali, že z toho bude prúser, ale nebol. A tak tam kríž ostal doteraz. Spomienka? Áno, má to so spomienkami niečo spoločné. Ale to je teraz úplne mimo. Nezáleží na tom.

Bez okolkov a bez pozastavenia si opäť vzal svoj zrak, ktorý mu samovoľne padol na to bezvýznamné znamenie a zbehol po schodoch. Zdržal sa pri odomykaní dverí, ako vždy. Sám pre seba ich nazval zdržovákmi. Bol si stopercentne istý, že vzhľadom na svoju tendenciu vybiehať z domu na poslednú chvíľu vďaka nim ešte zaručene zmešká mnoho trolejbusov. A možno iných, podstatnejších vecí.

Nuž, vždy bolo ľahšie hodiť to na dvere. Tie sa brániť nemohli. Ale on už tiež nie.

Vonku

bolo chladno, sychravo a sivo

mal odrazu akýsi zvláštny pocit. Jednalo sa o akéhosi vzdialeného príbuzného nostalgie. Možno o jej vzdialenú ozvenu. Takú nostalgickú – vlastne by sa dalo povedať, že sa jednalo o metanostalgiu. Nad touto myšlienkou sa pousmial a uvedomil si, že trepe – síce nie do vetra, ale minimálne do svojej vlastnej hlavy. V skutočnosti ho jednoducho ovial prvý závan jesene. Jeseň miloval, pretože bola preňho časom zahĺbenia sa do seba, časom nostalgických spomienok. Ach, tá nostalgia. Tá úžasná melódia, ktorú nemožno vyhnať z hlavy

Tá skurvená mrcha, vykríkol niekto

a hrá v nej dookola. Hrá, pretože ju nemá čo vystriedať a to je na tom to najhoršie.

Posledných pár dní strávil sám. Bez slova – a presne tak, to je na tom to najhoršie. Človek, ktorý je sám, ktorý s nikým nehovorí, pomaly chradne

nejasne si spomenul, ako si túto vetu povedal sám sebe nahlas na záchode, s odôvodnením, že by mal počúvať aspoň svoj vlastný hlas – záchod je vždy ideálnym miestom na zamyslenie sa

a žiadne icq, žiaden facebook, žiadne vymoženosti moderného sveta nemôžu nahradiť teplo ľudského hlasu z bezprostrednej blízkosti, z takej, z ktorej sa môžete hlasu toho druhého dotknúť. Dotknúť sa ho tým svojim a svojimi myšlienkami.

Stál a čakal na svoj trolejbus – tentokrát ho stihne. Čakal a stál vedľa nejakého starého pána. Nastúpil medzi ďalších ľudí. A stále tam bol medzi nimi sám. Viezol sa pár minút a počas celej cesty uvažoval nad tým, čo si kúpi. A ako si rozdelí posledné štyri stovky na nasledujúcich pár dní. V prvom rade potreboval vyriešiť jedlo, to bolo podstatné

ale do riti, niekam vybehnúť musím

pretože bez jedla sa bohvieako fungovať nedá. Dnes sa naje v menze,

pretože bez ľudí už to nevydržím

ktorá sa hrdí názvom Academic restaurant

proste niekoho vytiahnem na pivo

a napriek tomu vyzerá ako niečo medzi supermodernou jedálňou a letiskovým hangárom, jednoducho

a na to si musím ušetriť, lebo inak…

prejav súčasného dizajnu v tom najhoršom prevedení. Hlavne, že na to padli obrovské prachy.

„Skurvené prachy,“ povedal nahlas. Alebo si to prinajmenšom nahlas pomyslel. I rozmýšľať sa dá pošepky i nahlas, hoci si to človek bežne neuvedomuje.

Myslel to úprimne. Nekonečne ho srala jeho finančná situácia, za ktorú si mohol sám, srala ho jeho práca, aj keď vedel, že väčšina študentov v jeho veku môže o takom džobe na prilepšenie len snívať – mal však pocit, že nedostatočne využíva jeho potenciál. Sralo ho všetko.

Vlastne to bola blbosť. Obyčajná sprostá výhovorka. Pretože jedinou vecou, ktorá ho brzdila bol on sám a dobre to vedel. Pritom by to možno mohlo byť také jednoduché. Stačilo by nasledovať rieku, ten podivný prúd, ktorý cítil všade okolo seba. Lúč, ktorý vedie k jeho vlastnej Temnej Veži – problém bol v tom, že nebol pištoľníkom

Ale niečo v sebe z pištoľníka máš – vieš strieľať srdcom

a netušil, kam ho jeho ka vedie.

Trolejbus zastavil a on vystúpil. Vo dverách sa stretol s kamarátkou, o ktorej netušil, že je vôbec v meste a potešil sa tomu, no než si stihli čokoľvek zásadné povedať, vymenili sa v dopravom prostriedku a šli ďalej svojou cestou. On vykročil vpred,

Tak aspoň už vieš, koho máš ťahať na to pivo

prešiel rozkopanou ulicou a cítil sa odrazu ako pištoľník. Ako osamelý desperado niekde v zapadnutom mestečku v púšti. Až na to, že bolo chladno a sychravo. Až na to, že nemal žiadne revolvery. Záleží vlastne na tom? Tak či onak, rozostavaná zóna, ktorá na pár mesiacov ochromila dopravu i značne komplikovala pohyb v centre mesta, bola opustená a v tej chvíli mu prišlo vtipné, že vyzerá vlastne úplne rovnako, ako keď je plná robotníkov. Chápete? No, to je fuk.

Zo sebazaprením požiadal bankomat o štyri stovky a ten ich neochotne vypľul. Nevedel, aké pocity majú doktori v nemocnici keď niekomu pumpujú žalúdok, ale v tej chvíli ho ovládla bláznivá predstava, že cítia to čo on, keď vyprázdňuje

opäť

svoje konto. V istom zmysle bolo jeho konto bulimikom, ktorý sa slastne naje do sýtosti, uspokojí všetky svoje potreby – avšak len preto, aby všetko pekne-krásne vyvrátil späť von. V inom zmysle bol bulimikom on sám. V reáli tie prachy proste potreboval.

Kráčal na ďalší spoj a v duchu si predstavoval, aké by bolo fajn len tak niekde nejaké prachy nájsť. Nejakých 50 000, sakra. Na svete sú ľudia, ktorí majú miliardy, prečo by som ja nemohol len tak natrafiť na 50 litrov?, pomyslel si. Nehorázne by mu to pomohlo – minimálne by zmazal všetky dlhy, ktoré má. Dlhy sú svinstvo a on sa zaprisahával, že už sa nikdy nezadlží. No, to bolo veľké predsavzatie. Na začiatok by asi stačilo nezadlžovať sa ešte viac, ale…

nezabudni na tvár svojho otca, pištoľník

i to bol niekedy problém

vážne je to až taký problém?

a to zvlášť v situáciách, keď mu niečo za to stálo. I ona mu to povedala. Že keď niečo naozaj chce, tak si na to peniaze nájde. A mala pravdu, do riti, ale o to tu predsa ide, či nie? Keď niečo človek naozaj chce, tak si predsa vždy nájde prostriedky na to, aby to zrealizoval. Žeby sa mu tým snažila naznačiť niečo viac? Nejakú hlbšiu myšlienku? O tom pochyboval. Ale napriek tomu ju tam videl.

Hej, mala pravdu, ale nie tak celkom. Vedel si nájsť prostriedky, ale len vtedy, keď to bolo dostatočne jednoduché. Si proste lenivý, sai, a to je tvoj pro-blééém, zatiahol nejaký hlas v jeho hlave. A keby si sa viac snažil, tak by si mohol mať oveľa viac.

Je to paradoxné, pretože práve uvedomovanie si tohto faktu ho neuveriteľným spôsobom oberalo o energiu. Spamätal sa. Stál na zastávke a už si nepamätal, či sa v tom zasranom bankomate zastavil, alebo nie.

Ale hej, zastavil.

Bol opäť mimo, zasnívaný, stratený vo svojom vlastnom svete a najviac mu na tom vadilo to, že si neuvedomoval, či pri týchto výletoch do neznáma robí v tom skutočnom. Pritom tie výlety vlastne vôbec nič neriešili. V istom zmysle boli duševnou katarziou. V inom zmysle detinským snením. V reáli odpútavali jeho pozornosť od naliehavých problémov a preto ich mal rád.

Prišiel jeho spoj. Nastúpil, vystúpil, prestúpil, opäť vystúpil. Po ceste čítal ľudí a knižku o arteterapii,

a myslel na arteterapiu v praxi

ktorej autorku poznal a zamýšľal sa nad umením. Aké sú všetky tieto veci banálne vo svetle základných existenčných problémov

aké sú základné existenčné problémy banálne vo svetle umenia

a každodennej reality! Chodiaci v kruhoch, ktorý toho večného točenia sa okolo svojej osi má už plné zuby. Navrhol sám sebe aplikáciu teórie krátkodobo dosiahnuteľných cieľov – spočíva v postupnom plnení jedného kroku za druhým – viem, kam chcem ísť, ale momentálne ma zaujíma len ten aktuálny krok. Krok čislo jeden je obed.

Vykročil po chodníku a zadíval sa pred seba. Akýsi postarší muž s mobilom v ruke vstal z lavičky – ukryl mobil do vrecka kabátu – a

vypadla mu peňaženka

vítal sa so ženou, ktorá vystúpila z autobusu. Obaja vyzerali pomerne solídne. Decentne. Prachato. Letmo ju chytil za lakeť a rovnako letmo ju pobozkal. Ona

vyzerala ako keby to jednoducho pretrpela

sa usmiala a pohladila ho po vlasoch. Chytila sa ho a nechala sa ním viesť preč a obaja sa stratili v nejakom nepodstatnom rozhovore.

Pozeral sa za nimi a stále videl

tú peňaženku na zemi

ich kvalitné, na pohľad drahé a zrejme značkové oblečenie a vôbec štýl, akým sa správali a tak

si povedal, že im peniaze asi chýbať nebudú

dospel k morálnej dileme.

Zrazu to riešenie videl úplne jasne. Cítil neuveriteľne silné nutkanie nenápadne zakopnúť peňaženku pod smetný kôš (okolo bolo predsa len dosť ľudí, hoci sa zdalo, že si nič nevšimli) a potom ju odtiaľ ešte nenápadnejšie vybrať. Vlastne by si mal pohnúť, než si to neznámy chlapík

môj nový sponzor, hahaha

všimne a vráti sa po ňu. Bolo to jednoduché. A nikto by si to nevšimol.

Môžeš si z nej zobrať tie prachy a doklady mu anonymne poslať poštou, kurva fix. A tvrdiť, že si ju našiel niekde pohodenú, najlepšie na opačnom konci mesta. Tak na čo čakáš?

Napriek všetkému čakal a mal pocit, že čaká hodiny. Čas sa tak vliekol, až si spontánne (a úplne nemiestne) spomenul na prednášky istého starého docenta, na ktoré občas chodil – a neskôr už ani nie. Posledných pár dní bol sám a v tej chvíli si uvedomil hroznú vec – keď je človek sám, stráca morálne zásady. Pretože okolo seba nemá nikoho, na kom by ich mohol uplatňovať. Stráca schopnosť empatie, stráca akýkoľvek cit voči iným, pretože všetko prebije ten strašný, neprekonateľný pocit osamelosti. V tom tkvie jeho najväčšia hrozba – človek sa na tom pocite stane závislým a čohokoľvek iného sa bojí. Ale strach nie je na mieste – nie v tomto svete

ty nemáš strach

a ani v žiadnom inom,

pretože máš srdce pištoľníka. Keď už nič iné…

ktorý by mohol byť. Alebo nemusel. Záležalo na ňom.

Bláznivá chvíľka vo sekunde pominula. Plynutie času tak, ako ho poznal, bolo späť. Tušil, že práve absolvoval ďalší z výletov do inej reality – ale tento bol niečím iný. Bol skutočný. Vedel to, pretože cítil stopy toho druhého sveta na sebe.

„Hej,“ zavolal. Niekoľko ľudí okolo sa prekvapene obzrelo. Nie však tí správni. A tak je to vždy, pomyslel si trpko.

„Hej!“ zavolal znova, hlasnejšie. Pobehol dopredu a vzal z chladnej, zaprášenej zeme spadnutú peňaženku – koženú, lesklú, až akýmsi odporným spôsobom čistú a dokonalú. Zamieril za nič netušiacou dvojicou, ktorá sa od neho za tú dobu stihla celkom slušne vzdialiť. Zamierili do podzemnej garáže. Utekal za nimi a ľudia okolo naňho nechápavo hľadeli. Utekal, a cítil sa pri tom dobre. Po dlhej dobe mal skutočný pocit, že má pred sebou

aktuálny krok

nejaký cieľ a ten pocit ho napĺňal odhodlaním – a zároveň spokojnosťou. Dobehol ich, keď mierili k svojmu autu. Alebo skôr k jeho autu – všimol si, že je od neho výrazne mladšia a na moment sa zachmúril, keď si predstavil ich dôvody – no nechcel vynášať žiadne súdy, to nie, sai, šukaj si s kým chceš

a možno je to aj tak úplne inak

zaujímalo ho len jeho poslanie a tým bolo;

„Hej!“, zavolal do tretice. Chlapík sa otočil. Tváril sa trochu prekvapene. Ona sa otočila len do polovice a prievan, ktorý vstupoval vchodom do garáže, vzal jej svetlé vlasy a zakryl jemné, mladé obrysy jej dievčenskej tváre. Muž nestihol tasiť prvý. Ten mladší bol rýchlejší.

„Vaša peňaženka,“ povedal zadýchane

pištoľník a tasil

študent a mával akýmsi známym predmetom. „Vypadla vám.“

Chvíľu len tak nehybne stáli vo zvláštnej parafráze na konjunkciu nebeských telies. On, podávajúc peňaženku jej právoplatnému majiteľovi. Muž, ktorý stratil peňaženku, teraz nechápavo stojac pred mladou ženou, ktorá

sa bála otočiť tvárou k nemu

čakala pred jeho čiernym BMW. Odrazu pocítil zvláštnu túžbu vidieť jej do tváre – ale stál v tieni muža, ako Mesiac ktorý v zatmení nevidí kvôli Zemi na Slnko. A ona sa aj tak dívala niekam do prázdna.

Ticho. Až potom sa muž spamätal. Natiahol pre peňaženku ruku. Teraz poďakuje, povedal si v duchu. Poďakuje a bude veľmi šťastný. Možno bude tak šťastný, že mi z fleku nechá nejakú tú tisícku ako nálezné. Do prdele, vyzerá na to. Vyzerá na to, že na to má.

Možno na to mal peniaze. Ale niečo iné mu chýbalo.

„Och,“ povedal. Znelo to ako unavené, avšak uvoľnujúce vydýchnutie senilného starca vyjadrujúce jeho údiv a súčasne pochopenie nutnosti vykonania ľahkého každodenného úkonu, ako napríklad pravidelné návštevy WC – problému, nad ktorým by za mladých čias len mávol rukou, pretože ho riešiť jednoducho nepotreboval a bol preho niečím automatickým, no teraz sa stal nerozlúštiteľnou šifrou, ktorú mu museli neúnavne a trpezlivo dookola vysvetľovať jeho deti, zatínajúc zuby, potláčajúc slzy a preklínajúc Boha, ktorý dopustil aby ich otec skončil v tomto hroznom stave. „Och. Moja peňaženka. Pravdaže, ďakujem vám, mladý pán.“

Nič nedodal, len sa otočil späť k autu

a k tej mladej žene

a scéna pokračovala ďalej, akoby sa ani nebola zastavila.

Pokrčil plecami. Bolo naivné očakávať nejakú odmenu. Ale čakal aspoň to, že z toho celého bude mať dobrý pocit. Nemal. A tak sa rozhodol jednoducho vrátiť sa k svojmu pôvodnému plánu, lenže…

„Hej!“ ozvalo sa znova. Ale tentokrát to nepovedal on. Otočil sa. Otočil sa muž a otočila sa i žena. Otvorila ústa v nemom úžase, ktorý sa v okamihu zmenil na údes. Chcela vykríknuť. Ale hlaveň maličkého revolveru – vyzeral takmer ako hračkársky a možno aj bol, ale v kombinácii s rukou, ktorá ho kŕčovito zvierala a otrhaným a zarasteným majiteľom tej ruky, ktorý sa kŕčovito usmieval pôsobil vskutku desivo – sa zakývala v znamení jasného nesúhlasu a tým ju presvedčila, aby ostala ticho. Muž, ktorý si ešte ani len nestihol zastrčiť peňaženku do vrecka dlhého kabáta sa tváril ešte prekvapenejšie ako predtým.

„Nečum tak na mňa, starý,“ zasipel zlodej. „Navaľ to sem. A rýchlo, kurva!“

Muž vyjavene hľadel pred seba.

„Pohyb, do riti!“ syčal muž s revolverom a mával s ním chlapíkovi pod nosom.

Urobil však zásadnú chybu, keď

zabudol na skutočného pištoľníka

ignoroval mladíka stojaceho obďaleč.

„Dobre,“ povedal napokon muž s peňaženkou. „V poriadku, dám vám ju, len pokojne…“

„Nie.“

Všetci sa otočili za tým chladným, ráznym hlasom.

„Ty drž hubu, ak nechceš aby som ti ju ustrelil!“ zavrčal zlodej na mladého muža, ktorý nepohnuto stál na mieste a ostro mu hľadel priamo do tváre. Chlapík v kabáte stuhol s rukou držiacou peňaženku spolovice natiahnutou vpred smerom k novému potenciálnemu majiteľovi jeho peňazí ako nejaká groteskná paródia na antickú sochu. Až nato, že nebol nahý. Žena potichu plakala.

„Tou búchačkou z hračkárstva?“ zdvihol prekvapene obočie on. „To si nemyslím, ty sráč.“

Zlodej prudko očervenel.

„Ako si mi to povedal?“ zakrákal podivným hlasom – bolo až takmer komické, ako sa snažil zároveň zvýšiť hlas a zároveň byť dostatočne ticho, aby neupútal zbytočnú pozornosť.

„Si sráč,“ pokojne zopakoval

pištoľník

mladík a premeral si ho pohľadom plným odporu. Uvedomil si, že hoci ten vandrák s pochybnou zbraňou vyzerá byť relatívne starý, v skutočnosti nebude od neho veľmi starší. Mohol som dopadnúť podobne, blyslo mu hlavou ale vzápätí mu došlo, že sa hrubo podceňuje. Nie z hľadiska morálneho, ale z hľadiska intelektuálneho. Tento človek musel byť buď veľmi hlúpy alebo veľmi zúfalý. Inak by sa nepokúsil o lúpežný prepad za bieleho dňa, v podzemnej garáži pod veľkým nákupným strediskom. Odrazu mu ho prišlo ľúto.

Muž s revolverom podišiel až k nemu.

„Ty skurvený bastard, ja…“

„Čo? Zlámeš mi krk? Ustrelíš mi vtáka? Natrhneš mi riť?“

Vandrák vyzeral, akoby mal tú najlepšiu chuť urobiť všetky tie veci a možno ešte pridať nejaký bonus naviac, ale niečo v spôsobe, akým hovoril ten skurvený študák v mikine a ošúchaných rifliach sa postaralo o to, aby ostal meravo stáť, neschopný akejkoľvek reakcie.

„Tak čo, ty sráč? Si len obyčajná príživnícka kopa hovna, ktorá nevie stáť na vlastných nohách – ale ty ani vlastné nohy nemáš – už si videl hovno z nohami?“

„Drž hubu!“

„Budeš mi ju musieť zavrieť sám, pán Sračkohlava. Čo si to vôbec za čuráka? Myslíš si, že môžeš len tak za niekým prísť a zobrať si, čo je jeho? Tak to kurva nie, kamarát, to teda kurva nie.“

„Drž už piču, kurva, ti hovorím!

Ale on ho nevnímal. Len pokračoval v jazyku, o ktorom si bol istý, že mu bude jeho protivník rozumieť. Prispôsobil sa jeho pravidlám. A vedel, že ho tým porazí.

„Jediná piča, ktorú pred sebou vidím, si ty, kamarát, a teba sa chytať nebudem – nechcem chytiť nejakú pojebanú nákazu z tých sračiek v ktorých spávaš. Nie, ty nechceš žiadne skurvené prachy. Aj tak ti nepomôžu, pretože si už aj tak totálne v prdeli, kamoš. Počuješ? V pr-de-li.“

„Prestaň!“

Revolver sa divoko triasol a do hlasu zlodeja sa začalo vkrádať zúfalstvo. Prosím, nie.

Ale jeho protivník nepoznal zľutovanie. Jeho hlas bol v tej chvíli oveľa účinnejšou zbraňou ako úbohá pištoľka, ktorú držal v rukách ten vystrašený pseudobandita.

„Ako dlho si myslíš, že ti toto bude prechádzať? Nie dlho, to ti garantujem. Pozri sa na seba. Taká sračka ako ty aj tak nikoho nevydesí. Si trápny. Si úbohý. Si-na-za-smia-tie, ty hovno smradľavé. Čo si urobil, že si skončil takto, he? Si feťák? Si posraný toulenový zombík? Ukradol si všetky prachy, pretiahol si ešte naposledy vlastnú retardovanú segru a utiekol z domu? A potom si ich aj tak prejebal v automatoch, lebo aj tak nič iné nevieš, sračkohlava?“

„Nie… prestaň. PRESTAŃ!“ zreval a natiahol kohútik.

„Preboha, čo si sa zbláznil, daj mu pokoj, ja mu dám čo chce, len prestaň!,“ vydesene volal muž s peňaženkou – pričom sa ani len nepohol zo svojej antickej pózy. Čo bolo vskutku paradoxné, pretože zlodej už ani jemu, ani jeho mladej priateľke absolútne nevenoval pozornosť.

Jeho oči však ostali chladné.

„Si jednoducho sráč,“ povedal potichu. „A tým aj ostaneš. Pretože jediné, čo vieš, je naháňať strach ľuďom, o ktorých si myslíš, že sú slabší. A vyžobrať pár drobných. A znovu ich utratiť. A znovu vyžobrať. A pomaly zapadať do stále väčších sračiek. Si na omyle, kamarát. Ty si tu ten slabší. Snažil si sa aspoň? Alebo si sa vzdal bez boja, ty kopa hnoja! Odpovedz!“

„Ja… ja…“

„Odpovedz, pri tvári svojho otca!“ zreval tentokrát mladík. Bolo úžasnou zhodou okolností, že garáž bola okrem nich stále prázdna. Ale to všetko sa dialo veľmi rýchlo, hoci čas pre nich ubiehal len veľmi, veľmi pomaly.

Zlodejova ruka so zbraňou pomaly poklesla. Revolver z nej vypadol a hlučne dopadol na asfalt pod nimi. Muž padol na kolená a rozplakal sa.

„Nemohol som… chcel som, ja… prečo, bože prečo, ach…“

Hustý príval sĺz ho úplne zaplavil. Takmer sa dusil pod neústupnou ťarchou plaču. Muž s peňaženkou konečne opustil svoju strnulú pózu a jeho nechápavý výraz zrejme dosiahol svoju maximálnu možnú úroveň. Žena sa konečne otočila. So svetlými vlasmi, ktoré jej slzy prilepili na strachom vyblednutú tvár vyzerala neuveriteľne krásne. Snáď tak si niektorí ľudia predstavujú anjela, ktorému polámali krídla.

„Otec… môj otec… sklamal som, a…“, vzlykal dookola otrhaný muž. Väčšinu slov mu však nebolo rozumieť. Stratili sa rovnako ako sa snehové vločky strácajú v snehovej pokrývke.

„To nič.“

Jeho uslzená tvár sa obrátila k mladíkovi nad ním.

„To nič,“ zopakoval jeho premožiteľ. „Bol si len pridlho sám.“

Po týchto slovách vandrák na zemi explodoval ako sopka. Plakal, až sa otriasal v kŕčoch, ktoré k nemu prichádzali vo vlnách, plakal a nemohol sa zastaviť.

Mladý muž pozrel na chlapíka a ženu pred sebou.

„Choďte,“ riekol. „Zoberte si svoje veci a choďte. A zavolajte preňho pomoc.“

Vzápätí sa otočil a nechal vyjavený pár i psychicky zrúteného muža za sebou. Vo večne prekvapenom chlapíkovi s peňaženkou sa niečo pohlo.

„Hej!“ zavolal za ním.

Možno ťa chce predsa len odmeniť.

Mladík nereagoval.

Ale nie. Tak to určite nie je a ty to vieš.

„Stoj, ty magor!“

„Nie!“ vykríkol dievčenský hlas.

Nezastavil. Chlapík zodvihol revolver, ktorý padol na zem a zrazu pripomínal namiesto antického hrdinu nejakého gangstra zo starých filmov. Prehodil si ho do pravej ruky a namieril.

„Mohol si nás všetkých zabiť, ty hovädo! Počuješ? Stoj! Stoj, lebo…“

Jeho roztrasené ruky ho však neposlúchli

pretože nemal cvičené ruky pištoľníka

a zlyhali. Jeho prst sa dotkol spúšte.

„Nie!“

A nič sa nestalo.

Vlastne, nič z toho sa nestalo.

Vlastne mu len vrátil peňaženku a odišiel. Najedol sa, nakúpil, a keby nebol tak zamyslený, možno by si aj všimol, že sa naňho mladé dievča za pokladňou celú dobu tak krásne usmievalo, až bolo smutné, že ju vôbec nevníma.

Vonku čakal na spoj domov a díval sa nad nebo nad sebou. Sledoval zápas modrej a sivej, v ktorom druhá z farieb napokon opäť nepochybne triumfovala. Začalo pršať a deň ostal sivým.

Sivý deň. V istom zmysle symbolika. V inom zmysle to neznamená nič. V realite ide o stav počasia.

Hm. Sivé dni. A čakajú ťa ďalšie, pomyslel si. Ó áno. Všetkých nás čakajú...