Bez názvu: Ťažké ráno

Tento kúsok akéhosi príbehu mám napísaný už dlhší čas a neviem sa rozhodnúť, či ide o začiatok, alebo o koniec. Čo sa viac páči vám?

Otvorila oči, ako by odrazu vytušila, že sa do nich už posledných 15 minút dívam skrz jej zatvorené viečka.

Chcel som povedať dobré ráno. Zrazu mi to prišlo hlúpe a tak som nepovedal nič. Zažmúrila oči a pretrela si ich pravou rukou. Posadila sa a prsia si pritom zakrývala perinou. Niežeby to nedávalo zmysel – bohužiaľ, dávalo.

„Koľko je hodín?“ spýtala sa.

Zaujímavé ako niekedy stačí počuť pár slov, a človek má vo veci jasno. Hoci niekedy ide skôr o to, čo nakoniec ostane nevypovedané.

Pochopil som, že mám čím skôr odísť.

„Pol ôsmej,“ skontroloval som čas na telefóne. Neprijatý hovor som sa rozhodol zatiaľ neriešiť.

Neprehovorila skôr, než som sa obliekol a chystal sa na odchod.

„Dan…“ oslovila ma. Pozrel som na ňu ponad rameno. Nechcelo sa mi k nej otáčať celou tvárou. Stála tam v nočnej košeli, s rukami prekríženými na hrudi a nebyť tváre, v ktorej sa zračil pre mňa nie bohvieaký rozsudok, bola by neskutočne krásna. O čom to točím, do riti. I tak bola neskutočne krásna.

„Táto noc… tým to končí, dobre? Začalo to tým a skončí to tým, o nič nešlo…“

A mne sa zdalo, že to začalo podstatne skôr.

„Jasné,“ odvetil som a hoci som sa silou-mocou snažil znieť indiferentne, do hlasu sa mi nezadržateľne vkradla štipka irónie. „S ničím iným som nepočítal.“

Ok, tak jej možno bolo viac, než štipka. Unavene vzdychla, dvihla obočie a zadívala sa na mňa ako na malé decko. Nemohol som jej to mať za zlé, cítil som sa tak a hodlal som sa tak i chovať.

„Čo chceš, aby som ti povedal?“ vypadlo zo mňa a znelo to ostrejšie, než som pôvodne zamýšľal. „Vieš, čo si myslím (uf, skoro som povedal čo cítim), a vieš to už dávno. A jasnejšie ako po dnešku už to byť nemôže.“

„A čo mám podľa teba robiť?“ Agresivita tentokrát zaznela v jej hlase.

Vyser sa naňho a buď so mnou!, mohol som povedať. Alebo som sa mohol hrať na hrdinu a vyhlásiť Zabudni na mňa (a tajne pritom dúfať v moc reverznej psychológie). Sakra, veď i veta vyser sa dnes na robotu a poďme si to ešte raz rozdať by asi bola lepšou variantou, ako tá najhlúpejšia, najklišovitejšia a najuniverzálnejšia fráza pod slnkom.

„To vieš najlepšie sama.“

Bohužiaľ mi to trklo až v momente, keď som za sebou zabuchol dvere a nechal ju v tom malom, temnom byte v to malé, temné ráno osamote.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *